čo pomstou stíhaš mnohé pokolenia,
čo vyhladil si v suchej púšti semä,
načuchlé puchom cudzích mravov:
Ja pravicu Ti trestajúcu vzývam,
na vlastné plemä Tvoju volám pomstu!
Nech trvalým mu stonom penia ústa,
nech otrokárom nesie požehnanie,
modlitba jeho chorej, plochej hrudi;
nech potom jeho cudzie moknú role;
švihárom zrezaný chrbát mu
nech doživotné hnusné nosí bremä;
zbabelá ruka jeho večne
nech prosí o chlieb z vlastnej práce;
nech vodstvo riek mu zhorkne na blen žravý
a skyva stuhne na žulový kameň;
nech starcovia mu nepoznajú úcty
a kliatbou nech sú zaťažené deti;
vytrhni lásku zo sŕdc jeho žien
a naplň mu ich nenávisťou zlostnou;
nech matka žiadna pevca nezrodí mu,
čo slzy krvi stieral by mu z líc;
nech opusteným zmiera vedľa cesty
a v sirý hrob nech okovy mu zvonia;
nech šibeň miesto kríža zdobí jeho cmiter
a pamäť jeho nech je hanobenou večne:
nechce-li vedieť, že sa pripozdieva,
že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí...
Ó, hrozný Jehovah! Ty bez milosrdenstva,
ja pravicu Ti trestajúcu vzývam,
na vlastné plemä Tvoju volám pomstu!
From this point of view, in the stirring poem Jehovah, the poet, as an old testament prophet, execrates his own nation, which does not want to overcome its lethargy and does not see that "evening is coming" and rings an alarm bell from the tower. I. Krasko is also the author of several noteworthy texts, which show similar signs to his poetry.
